"Zničil som si zdravie, ale ani to ma nezastavilo" Erik Ochman schudol 30 kg!

Obdobie po narodení dieťaťa je pre niektorých ľudí najkrajším obdobím, pre mňa to bolo obdobie, keď som si siahla na dno, ale asi by som mala začať rozprávať od začiatku...

Volám sa Erik Ochman a pochádzam z hokejovej rodiny. Od malička som bol vedený k športu, disciplíne a režimu. Vďačím za to svojim rodičom, ktorí obetovali veľa svojho času a peňazí, aby som mohol hrať a plniť si svoj sen, podobne ako mnoho mladých chlapcov, ktorí sa videli v NHL a chceli zdvihnúť nad hlavu "Stanleyho pohár". V pätnástich rokoch sa však tento sen mladého chlapca rozplynul, pretože som utrpel vážne zranenie kolena a potom, hoci boli snahy o návrat, som prestal hrať hokej na najvyššej úrovni.

A práve v tomto období som začal cvičiť, zamerať sa na výživu a fungovanie ľudského tela, najmä toho môjho. Každý deň som si prezeral "profi" kulturistické časopisy alebo som dokola pozeral filmy s Arnoldom Schwarzeneggerom a Sylvestrom Stallonom. V hlave sa mi však neustále preháňala otázka, čo je kľúčom k úspechu? Existuje nejaká skratka, o ktorej neviem? Existuje niečo, čo mi uľahčí cestu k cieľu?

Na tieto otázky som si dokázal odpovedať až po niekoľkých rokoch, keď som si uvedomil, o čo vlastne ide. Nie je to ako v iných športoch, a hoci som mal disciplínu a tvrdý režim extraligového klubu, nevedel som si predstaviť, čo sa za tým všetkým skrýva. Nie je to len o tvrdom tréningu, ale tento životný štýl je každodenná, celoživotná práca a to, ako sa správate k svojmu telu, vám vaše telo na oplátku vráti. Bohužiaľ, aj ja som urobil chyby, a to dosť fatálne, kvôli svojej neskúsenosti a ľahkovážnosti s telom v mladom veku.

Mojím snom bolo dostať sa do armády, pretože ma baví vojenská technika, zbrane a všeobecné dianie v tomto smere, fyzicky som bol pripravený, prešiel som psychologickými testami, ale jediné, čo som mal pri vstupnej lekárskej prehliadke, boli zvýšené pečeňové testy. Lekári si mysleli, že by to mohla byť hepatitída, ale nemal som ju. S cvičením som to tak preháňal, že som sa ničil a ani som o tom nevedel. Zistilo sa, že mám geneticky slabú pečeň po otcovi a extrémne cvičenie tomu veľmi nepridalo, kým som to neodflákol. Tu sa začali pravidelné návštevy lekára a kontroly. S každou návštevou to bolo horšie a horšie a nakoniec prišla reč na transplantáciu. Keď som to počul prvýkrát, začal som sa smiať a nevedel som, či je to vtip, alebo krutá realita.

Môj zdravotný stav sa z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac rapídne zhoršoval. Bolo mi zle po každom jedle, nech som robil čokoľvek, hneď po ňom som od vyčerpania zaspal. Dokonca ma unavovalo aj umývanie riadu, zvyčajne som to ani fyzicky nezvládala. Samozrejme, že som začala priberať, nemohla som športovať. Všetok čas, ktorý som od detstva venovala športu a potom cvičeniu, sa rozplynul. Uzavrela som sa doma pred celým svetom a nevedela som, čo ďalej. Nemal som žiadnu motiváciu ani vidinu lepších dní. Nikto mi nevedel pomôcť, vlastne som sa v tom ani sám nevyznal. Moja rodina stála vždy za mnou a to mi trhalo srdce. Videl som sa totiž ako muž bez práce, ako otec, ktorý nemá silu vidieť ani vlastnú dcéru vyrastať, pretože som tri štvrtiny dňa prespal. Takže som sa videl ako bezcenný človek, ktorý len trápi všetkých okolo seba.

Aby toho nebolo málo, vložil som všetku svoju dôveru do lekárov a zdravotného systému, ktorí tvrdili, že už nikdy nebudem športovať a potrvá najmenej 5 rokov, kým sa dostanem na úroveň "normálneho človeka". Čakala ma operácia žalúdka, mal som poškodené obličky a pečeňové testy sa stále zhoršovali. Topil som sa v tom a nevedel som, kde začať, ako sa odraziť a deň čo deň som sa sám seba pýtal: "Ako sa to mohlo stať mne, športovcovi vo veku 22 rokov?

Je to ťažká situácia, keď sa vám rodina snaží pomôcť, ale vy neviete, ktorou cestou sa vydať, a jediné, čo vám zostáva, sú tie čierne myšlienky, ktoré som si dával do fľaše a hanbil sa za seba. Bolo veľmi ťažké zadržiavať slzy a hľadať odpovede na otázky mojej takmer trojročnej dcéry, prečo s ňou nejdem na ihrisko a prečo sa vraciam spať a kedy sa s ňou budem hrať.

Všetko sa však zlomilo v deň, keď som si s pomocou manželky našiel prácu v súkromnej spoločnosti. Áno, mnohým ľuďom to pripadá ako banalita, ale pre mňa to bol kúsok nádeje na nový začiatok a lepší život pre moju rodinu, ktorá si toho kvôli mne vybojovala dosť. Po nejakom čase sa moja pečeň zotavila a ja som začal všetko obnovovať. Ideálne by bolo začať pomaly a ľahko, ale ja som typ človeka, ktorý ide z extrému do extrému. Začal som cvičiť so švagrom v záhrade, bolo leto a ideálne podmienky na opätovné cvičenie. Časom som si však uvedomil, že k svojmu zdraviu musím pristupovať svedomitejšie. Začal som zo dňa na deň upravovať svoj jedálniček, držať prísnu diétu s kalorickým deficitom a tomu som prispôsobil aj cvičenie.

Po čase sme začali chodiť do fitnescentra. Bolo to naozaj náročné, fyzicky aj psychicky. Samozrejme, vyskytol sa ďalší problém, asi po dvoch mesiacoch cvičenia ma v noci odviezla sanitka, ďalší knockout. Tak veľmi som sa chcela vrátiť, až som prechádzala chorobami a chodila cvičiť napríklad s 39° horúčkou a únavu som prebíjala veľkou dávkou kopačiek, až som dostala zápal na srdci, keď som vôbec nemohla dýchať. Odporúčania lekárov boli hospitalizácia a najmenej šesť mesiacov bez akejkoľvek fyzickej námahy. Potom nasledovali návštevy kardiológov a vyšetrenia plus niekoľko EKG, ale nakoniec bolo srdce v poriadku. Jediné, na čo som myslela celý čas na pohotovosti a na nemocničnom lôžku, bolo, že sa mi už nikdy nechce dolu. Už to jednoducho nemôžem dopustiť kvôli svojej dcére, manželke a rodine.

Celý čas, keď som sa necítila dobre a priberala, som svojej rodine a priateľom opakovala, že ak sa do toho pustím, môžem byť opäť fit. Myslím, že mi takmer nikto neveril a pozerali sa na mňa ako na človeka, ktorý len sľubuje alebo sa pomiatol. Práve táto myšlienka ukázať všetkým, aká mám silnú vôľu, ma hnala vpred. Samozrejme, nešlo len o to, ale chcel som, aby si moja dcéra pamätala svojho otca ako aktívneho športovca a nie len ako človeka, ktorý nestál za nič. Chcem, aby moja dcéra bola hrdá na to, čo som dosiahol a dosiahnem. Aby jedného dňa mohla povedať, že jej otec je pre ňu vzorom. Keďže som nezačal cvičiť prvýkrát a už som vedel, čo a kedy mám robiť, a tiež som sa istým spôsobom spoliehal na určitú svalovú pamäť a na to, že po všetkých tých pádoch viem, čo moje telo dokáže.

Moja počiatočná hmotnosť na začiatku bola 115 kg. Za tri mesiace som znížil hmotnosť na 88 kg.

Tréningy mám naplánované na 6 dní v týždni a každý deň pred prácou jazdím na bicykli ako pravidelné kardio cvičenie. Spočiatku sa mi skoré vstávanie nepáčilo, ale teraz si bez neho neviem predstaviť svoj deň. Po práci idem do posilňovne a po dobre vykonanom tréningu trávim čas s rodinou. V rámci regenerácie chodíme s manželkou raz týždenne do sauny, aspoň vtedy máme čas pre seba a na masáže, fyzioterapiu. To všetko je podčiarknuté vhodnou stravou, ktorú mi pripravuje manželka. Deň čo deň mi stojí po boku, a aj keď som niekedy na pokraji síl, je to ona, kto ma "podrží", podá mi pomocnú ruku a pomôže mi dostať sa späť do sedla, aby som sa nevzdával a naďalej sa dával smerom k svojmu cieľu. Jednoducho a jasne, stará sa o mňa ako "profesionálka" a bez nej by som to nedokázal. Je pre mňa veľkým vzorom, oporou a spolu s dcérou motiváciou ísť ďalej, pracovať na sebe, a to ako v športe, tak aj v osobnom živote.

Nezastavujem sa a nevzdávam, mojím snom je zúčastniť sa na budúci rok amatérskych súťaží, takže pevne dúfam a idem si za svojím snom. A to je to, čo by som vám chcel povedať. Nevzdávajte sa ani vtedy, keď vám osud hádže klacky pod nohy, pretože jediný, kto vám môže prekaziť vašu cestu, ste vy a vy ste aj tí, ktorí môžete ovplyvniť svoj športový, a nielen športový život. Preto si choďte za svojím snom a verte si. Pretože žijeme len raz a čas plynie nekompromisne rýchlo.

A ako kedysi dávno povedal jeden filozof:

"Človek nemá právo byť amatérom v rovine telesnej prípravy. Je jeho hanbou zostarnúť bez toho, aby spoznal krásu a silu, ktorej je jeho telo schopné.