Prečo musíme prekonávať samých seba? Prof. Patočka odhaľuje hlbší zmysel športu

Športuješ takmer celý život. Máš za sebou stovky tréningov, desiatky pretekov, víťazstvá aj porážky. Naučil si sa prekonávať bolesť, únavu a vlastné pochybnosti. Vieš, čo znamená disciplína, obetavosť a tvrdá práca. Ale jedného dňa ťa napadne otázka, na ktorú ťa žiadny tréner nepripravil.

Kto vlastne som, keď prestanem športovať?

Možno zistíš, že veľká časť tvojej identity stojí práve na tom, čo dokážeš. Na výkonoch, výsledkoch, uznaní ostatných alebo predstave o tom, akým človekom by si mal byť. A možno si po prvýkrát priznáš, že hoci celý život prekonávaš svoje hranice, nikdy si sa naozaj nezamyslel nad tým, prečo to všetko robíš. Práve v takomto okamihu sa môže začať niečo oveľa dôležitejšie ako ďalší športový úspech.

Touto otázkou sa totiž dostávame k myšlienkam jedného z najvýznamnejších českých filozofov 20. storočia, prof. Jana Patočky (1907–1977), ktorý stál okrem iného aj na čele Charty 77.

Obsah článku:

• Jan Patočka: Prečo nestačí len žiť, pracovať a víťaziť?
• Prvý pohyb: Zakotvenie – Všetko začína tým, že niekam patríme
• Druhá časť: Sebeutvrdzovanie – Keď sa celý život premení na výkon
• Tretia časť: Prelom – Odvaha byť pravdiví a autentickí
• Cesta pokojného bojovníka: Keď víťazstvo prestane byť tým najdôležitejším
• Čo nás teda môže Patočka naučiť o športe?

Jan Patočka: Prečo nestačí len žiť, pracovať a víťaziť?

Jednou z najzaujímavejších Patočkových myšlienok je koncepcia troch pohybov ľudského života. Patočka v nej rozlišuje tri základné spôsoby, akými človek žije vo svete, vzťahuje sa k ostatným ľuďom a chápe vlastnú existenciu. Prvý pohyb nazýva pohybom zakotvenia či prijatia. Druhý pohyb nazýva pohybom obrany alebo sebapotvrdenia. Tretí potom pohybom pravdy alebo prelomu.

Nejde pritom o tri jednoduché životné etapy, ktoré človek postupne prechádza. Tieto pohyby sa v našom živote prelínajú a predstavujú rôzne možnosti ľudského života. Hoci Patočka svoju koncepciu nevytvoril ako teóriu športového výkonu, prostredníctvom nej môžeme objaviť zaujímavé súvislosti medzi športom, našou identitou a hľadaním skutočného zmyslu života.

Prvý pohyb: Zakotvenie – Všetko začína tým, že niekam patríme

Prvý pohyb Patočka označuje ako pohyb zakotvenia. Človek totiž neprichádza na svet samostatný a sebestačný, pretože si nedokáže všetko zabezpečiť sám. Od začiatku je odkázaný na druhých ľudí, na ich prijatie, starostlivosť a prostredie, v ktorom si postupne nachádza svoje miesto. Práve prostredníctvom týchto vzťahov získava pocit bezpečia, spolupatričnosti a základnej dôvery vo svet.

A podobnú skúsenosť môžeme nájsť aj v športe. Spomeňme si na okamih, keď sme po prvýkrát vstúpili do telocvične, na atletický štadión alebo do posilňovne. Možno nás tam priviedli rodičia, kamaráti alebo tréner. Spočiatku nebolo najdôležitejšie, koľko kilogramov zdvihneme, ako rýchlo dokážeme behať alebo koľko zápasov vyhráme. Dôležitejšie bolo, že sme sa stali súčasťou niečoho väčšieho. Mali sme svoj tím, trénera, kamarátov a miesto, kam sme sa pravidelne vracali.

Šport sa pre nás mohol stať prostredím, v ktorom sme získavali prvé skúsenosti s dôverou, spoluprácou a vzájomným prijatím. Práve takto môžeme Patočkov prvý pohyb priblížiť prostredníctvom športovej skúsenosti. Najprv si musíme nájsť svoje miesto vo svete. Až potom môžeme začať rozvíjať svoje vlastné schopnosti a možnosti.

Najprv potrebujeme niekam patriť. Až potom sa môžeme začať pýtať, kým sa chceme stať.

Druhý pohyb: Sebepotvrdenie – Keď sa celý život premení na výkon

Druhý pohyb Patočka spája s prácou, zabezpečovaním, obranou života a zabezpečovaním jeho pokračovania. Človek už len neprijíma svet, do ktorého sa narodil. Začína v ňom aktívne konať, pracovať, prispôsobovať si podmienky a zabezpečovať si vlastnú existenciu. Práve tu môžeme objaviť zaujímavú paralelu so športom. Trénujeme, aby sme boli silnejší. Dodržiavame režim, aby sme dosahovali lepšie výsledky. Učíme sa disciplíne, prekonávame prekážky a niekedy podriaďujeme veľkú časť svojho života jedinému cieľu. Na tom samozrejme nie je nič zlé.

Športový výkon vyžaduje odhodlanie, pracovitosť a schopnosť nevzdať sa pri prvom neúspechu. Pre mnohých ľudí sa práve tieto vlastnosti stávajú dôležitou súčasťou ich osobnosti. Čo sa však stane, keď sa výkon postupne premení na jediné meradlo našej vlastnej hodnoty? Zdvihneme sto kilogramov, ale už premýšľame o sto desiatich. Zabehneme maratón, ale namiesto radosti z dokončeného závodu riešime, prečo sme neboli o pár minút rýchlejší.

Dosiahneme vysnívanú postavu, ale hneď nato objavíme ďalší nedostatok, ktorý musíme odstrániť. Každý dosiahnutý cieľ sa stáva len začiatkom ďalšieho úsilia. A človek, ktorý pôvodne športoval preto, že ho pohyb napĺňal, môže postupne zistiť, že už netrénuje z radosti, ale zo strachu, že prestane byť dostatočne dobrý.

Patočkův druhý pohyb samozrejme nemožno stotožňovať iba so športovou súťažou. V jeho filozofii ide predovšetkým o spôsob existencie, v ktorom sa človek sústreďuje na zabezpečovanie si živobytia a fungovanie vo svete. Práve tento spôsob života však so sebou prináša aj určité nebezpečenstvo. Môžeme byť natoľko zaneprázdnení tým, čo musíme urobiť, získať alebo dokázať, že postupne stratíme schopnosť premýšľať o vlastnom živote ako o celku. Neustále niečo robíme, ale prestávame sa pýtať prečo.

A možno práve v tom spočíva jeden z najväčších paradoxov moderného športu. Neustále sa učíme prekonávať samých seba, ale málokedy sa zastavíme, aby sme pochopili, koho vlastne prekonávame.

Tretí pohyb: Prelom – Odvaha byť pravdiví a autentickí

Tretí pohyb, ktorý Patočka označuje ako pohyb pravdy či prelomu, predstavuje zásadnú premenu ľudskej existencie. Človek v ňom začína prekračovať samozrejmosť každodenného života. Prestáva sa sústrediť iba na vlastné zabezpečenie, úspech a uznanie druhých a obracia svoju pozornosť k hlbším otázkam. Kto vlastne som? Žijem podľa toho, čo skutočne považujem za správne? Alebo len napĺňam očakávania spoločnosti, rodiny, priateľov a ľudí, ktorých uznanie potrebujem?

Práve tu sa dostávame k autenticite, pravde a odvahu žiť vlastný život skutočne pravdivo.

Zatiaľ čo v druhej fáze sa človek snaží presadiť sa vo svete, zabezpečiť si svoje miesto a niečo dokázať, v tretej fáze začína spochybňovať samotný spôsob svojho života. A to môže vyžadovať mimoriadnu odvahu. Je totiž oveľa jednoduchšie pokračovať v živote, ktorého pravidlá už poznáme, než si priznať, že možno nežijeme tak, ako by sme skutočne chceli.

Skúsme si znovu predstaviť napríklad tridsaťročného športovca.

Celý život súťažil, trénoval a usiloval sa o výsledky. Okolie ho pozná ako človeka, ktorý sa nikdy nevzdáva. Práve na tejto predstave si postupne vybudoval vlastnú identitu. Čo sa však stane, keď si jedného dňa prizná, že už nechce pokračovať? Že ho možno oveľa viac než samotný šport drží pri živote predstava, ktorú o ňom majú ostatní?

A že jeho skutočné hodnoty, túžby a predstavy o zmysle života môžu ležať úplne niekde inde? Takéto uvedomenie si môže byť oveľa náročnejšie než ďalší tvrdý tréning alebo dôležitý závod. Znamená totiž riskovať stratu doterajšej identity, uznania okolia aj istôt, na ktorých dlhé roky budoval svoj vlastný život.

Len málokto sa odváži takýto prelom uskutočniť. Nie preto, že by človek nebol schopný klásť si otázky o pravde, ale preto, že prijatie odpovedí môže vyžadovať zmenu všetkého, na čo bol doteraz zvyknutý.

Práve tu sa športová skúsenosť môže stať obrazom hlbšej existenciálnej premeny. V Patočkovej filozofii však tretí pohyb neznamená len objaviť svoje pravé ja a ukázať ho svetu.

Ide ešte ďalej.

Človek začína chápať, že jeho život nie je uzavretý iba vo vlastných potrebách, výkonoch a záujmoch. Otvára sa pravde, ktorá presahuje jeho osobný prospech, a preberá zodpovednosť aj za druhých ľudí. Autentickosť v tomto zmysle nie je iba vyjadrením individuality. Nie je to rozhodnutie robiť si všetko po svojom bez ohľadu na ostatných. Je to ochota prestať si zakrývať pravdu o vlastnej existencii a podľa tohto poznania aj konať. Aj keď nás to môže stáť pohodlie, spoločenské uznanie alebo doterajšie istoty. Patočkove tri pohyby pritom nie sú rebríkom, po ktorom by sme raz a navždy vystúpili na najvyšší stupeň. Zakotvenie, práca aj zodpovednosť zostávajú súčasťou nášho života. Tretí pohyb však otvára možnosť prekročiť čisto zabezpečovanie vlastnej existencie a začať sa pýtať na jej skutočný zmysel.

Možno teda najväčšia odvaha nespočíva v tom, postaviť sa súperovi, prekonať osobný rekord alebo zvíťaziť pred tisíckami divákov. Možno spočíva v niečom oveľa ťažšom: odvážiť sa žiť pravdivo, aj keď tým môžeme stratiť všetko, čo sme si doteraz vybudovali.

Cesta pokojného bojovníka: Keď víťazstvo prestane byť tým najdôležitejším

Podobnú otázku môžeme nájsť aj v knižnom bestselleri Cesta pokojného bojovníka amerického autora a bývalého majstra sveta v gymnastike Dana Millmana. Príbeh, v ktorom autor spája autobiografické skúsenosti, sleduje talentovaného športovca, ktorý má na prvý pohľad všetko, čo by si mohol želať. Športový talent, ambície, disciplínu aj predpoklady na dosahovanie mimoriadnych výsledkov.

Napriek tomu mu niečo chýba.

Hoci dokáže prekonávať ostatných, postupne zisťuje, že oveľa ťažšie je porozumieť vlastnému životu. Stretnutie s tajomným učiteľom ho privádza k otázkam, ktoré presahujú samotný športový výkon. Prečo sa toľko upíname na budúce úspechy? Prečo očakávame, že práve ďalšie víťazstvo nám konečne prinesie spokojnosť? A dokážeme si vážiť vlastný život aj vtedy, keď sa nám nepodarí dosiahnuť vytúžený cieľ?

Millmanov príbeh môžeme vnímať ako literárnu paralelu k niektorým otázkam Patočkovej tretej časti. Zatiaľ čo sa hlavný hrdina spočiatku zameriava predovšetkým na výsledky a uznanie, postupne objavuje hodnotu sebapoznania, prítomného okamihu a vnútornej premeny. Nejde pritom o priamu nadväznosť na Patočkovu filozofiu. Oba prístupy však otvárajú zaujímavú otázku.

Čo ak skutočným zmyslom športu nie je len víťazstvo, ale aj premena človeka, ktorý oň usiluje?

Čo nás teda môže Patočka naučiť o športe?

Šport nás učí disciplíne, vytrvalosti a schopnosti prekonávať ťažké situácie. Učí nás prijímať porážky, spolupracovať s ostatnými a hľadať hranice vlastných možností. To všetko sú skúsenosti, ktoré môžu mať mimoriadnu hodnotu.

Patočkove myšlienky nám však pripomínajú, že samotné prekonávanie prekážok ešte nemusí znamenať hlbšie pochopenie vlastného života. Môžeme byť fyzicky silní, a napriek tomu sa báť priznať si vlastnú neistotu. Môžeme dosahovať mimoriadne výsledky, ale zároveň strácať radosť z činnosti, ktorá nás kedysi napĺňala.

A môžeme sa celý život usilovať o ďalšie víťazstvá, bez toho, aby sme si položili otázku, či skutočne súťažíme pre seba, alebo len kvôli uznaniu ostatných. Práve schopnosť klásť si takéto otázky môže dať športu nový rozmer. To neznamená vzdať sa ambícií, prestať trénovať alebo odmietnuť túžbu po úspechu. Znamená to len pochopiť, že športový výkon nemusí byť konečným meradlom našej vlastnej hodnoty. Možno totiž nejde len o to, koľko kilogramov dokážeme zdvihnúť, ako rýchlo zabehneme preteky alebo koľko súperov porazíme.

Možno je nakoniec oveľa dôležitejšie, akými ľuďmi sa na tejto ceste stávame.