"Mal som zrýchlený tep a pocit tlaku na hrudi," hovorí Dominik Kovalčík, ktorý vo veku 20 rokov utrpel menší infarkt.

Ahoj Dominic, mohol by si sa predstaviť našim čitateľom?

Ahoj, volám sa Dominik Kovalčík a pochádzam zo Vsetínska. Mám 23 rokov a aktívne sa venujem bench-pressu. Od svojich 17 rokov sa venujem silovému trojboju, v ktorom som dosiahol niekoľko úspechov ako majster a vicemajster sveta, taktiež veľa úspechov v rámci republiky. Môžem sa pochváliť aj niekoľkými národnými rekordmi, ale na svojom konte mám aj európske a svetové rekordy. Som obyčajný mladý chalan, ktorý si ide za svojimi snami a robí to, čo ho baví.

Pred dvoma rokmi ste prekonali akútnu myokarditídu (menší infarkt), ako sa vám to stalo v takom mladom veku?

Áno, presne to bolo 31. 12. 2019, keď som pocítil nepokoj, tras v rukách, akoby som mal málo cukru. Pocit sa však stupňoval, až sa dostal do štádia, keď som len ležal, mal som zrýchlený tep a pocit tlaku na hrudi. V hlave mi vírili rôzne myšlienky, ale ako to už u mladých chlapcov býva, snažil som sa celú situáciu zľahčovať a bral som to ako krátkodobú nevoľnosť. Na druhý deň všetky pocity zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Nevedela som, ako si to mám vysvetliť. Na odporúčanie môjho trénera a kamaráta Adama Švehlu a mojej vtedajšej priateľky som navštívil Vsetínsku nemocnicu, kde ma po vyšetrení hospitalizovali. Počas celej hospitalizácie mi bola moja bývalá priateľka veľkou oporou a ja jej zo srdca ďakujem za energiu a čas, ktorý pre mňa obetovala.

Boli ste v ohrození života?

Nemôžem to povedať presne, ale pravdou je, že keby som mal slabšie srdce, pravdepodobne by som už tento rozhovor nerobil.

Ako dlho ste boli v nemocnici?

V nemocnici som bol niečo vyše týždňa. Niekoľko dní na pozorovaní, na jednotke intenzívnej starostlivosti na prístrojoch. Čakal som na podrobnejšie vyšetrenie, ktoré sa uskutočnilo v nemocnici v Třinci, kde mi urobili magnetickú rezonanciu, ktorá odhalila zápal.

Dali vám lekári nejakú nádej na návrat k cvičeniu/súťaženiu, alebo vás chceli odpísať?

Vo všeobecnosti sú lekári skeptickí a veľmi opatrní a v mojom prípade to nebolo inak. Odpoveďou na tú istú otázku bolo, že by som sa mal naučiť hrať šach. Takže si asi viete predstaviť, ako som sa cítil, keď si celý čas dláždite cestu k cieľu, ktorý má zmysel, a potom sa všetko zrúti ako domček z kariet. Nikdy som nemal takú nejasnú predstavu o svojej budúcnosti ako vtedy. V tej chvíli som nevedel, kam idem, čo budem robiť. Akoby som začínala odznova.

Čo vám vtedy najviac pomohlo?

Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Teda nádej, že sa veci vyriešia a bude lepšie. Aj rodina a priatelia. Viem však, že nikto nedostane od života viac, ako dokáže uniesť. Ale napriek tomu všetkému som vedela, že jediný, kto mi môže pomôcť, som ja sama. Začal som si teda zvykať na samotu a spoznávať sám seba. Začal som si klásť otázky o tom, kto som, kam smerujem, prečo som vôbec tu a čo od života chcem. Začal som veľa čítať a vzdelávať sa. Chcel som si určiť správne hodnoty, nejakú životnú filozofiu a jednoducho sa snažiť byť čo najlepšou verziou seba samého.

Uvedomili ste si naplno, čo sa vám stalo?

Úprimne povedané, nie. Bol som mladý, zlomyseľný, arogantný hlupák a mal som tendenciu všetko zľahčovať. Bol som k sebe ľahkovážny a utápal som sa v čiernych myšlienkach. Nechcem byť cynický ani zo seba robiť zúfalca, ale chcem byť úprimný a ruku na srdce, nikdy nevieme, čo nám život pripraví a ako sa s tým dokážeme alebo nedokážeme vyrovnať. Viem, že na svete sú aj horšie veci, ja som však bol mladý egoista bez zdravého úsudku a nedokázal som uniesť ťarchu myšlienky, že niečo môže byť inak, ako som si predstavoval. Viem, že mi vtedy chýbala pokora a súdnosť, a som rád, že som si to začal uvedomovať už v takom mladom veku, a myslím, že nie som jediný z mojej generácie, komu tieto vlastnosti chýbali.

Množstvo ľudí si v dnešnom svete sociálnych médií, kde sa neustále bojuje o našu pozornosť, vytvorilo akýsi svoj pevný obraz pre svoje superego. Potom sa stáva, že ľudia bez zdravého úsudku a predchádzajúcich kvalít sa prihovárajú veľkým skupinám mladých ľudí a ovplyvňujú ich, ale nie vždy v dobrom zmysle. Žiaľ, dnes už ani nevieme s čistým svedomím povedať, čo je správne a čo nie. Ani médiá a správy si nenárokujú výsadu "pravdy", hlavným cieľom je byť prvý. Áno, slovo pravda dávam do úvodzoviek a dôvodom je, že každý sme iný a každý máme iný pohľad na svet a pravda je veľmi špekulatívna. Kľúčom je mať úsudok, pokoru a úctu k druhým. Nie sme tu totiž sami a musíme sa mať radi a priať si navzájom to najlepšie.

Aký bol váš návrat do posilňovne a k cvičeniu ?

Veľmi ťažko a pomaly. Bolo veľa vecí, na ktoré som si musel dávať pozor, napríklad na srdcovú frekvenciu a celkovo sledovať všetky pocity. Bolo to, akoby som začínal cvičiť po prvýkrát. Svalová pamäť je skvelá vec, takže návrat bol veľmi rýchly, ale vo vzduchu vždy visel veľký otáznik, čo sa stane, keď príde na veľké váhy alebo prvú prípravu. V podvedomí som stále očakával bod zlomu, ktorý našťastie zatiaľ neprišiel.

Po akom období ste sa opäť vrátili na súťažné dosky?

Asi po dvoch rokoch. Myslím, že to mohlo byť aj skôr, ale covid do toho hodil vidle. Takže som súťažil skôr sám so sebou, aby som si dokázal, že to dokážem. Vrátil som sa však ešte silnejší a v lepšej forme, ako som bol kedykoľvek predtým.

V súčasnosti cvičíte rovnakým štýlom ako pred akútnou myokarditídou?

Práve po chorobe som musel upraviť svoj tréning viac na ľahké tempo a ľahké váhy. Bolo to skôr o tom, aby som sa dostal do režimu a hýbal sa. Potom to bol veľmi komplexný a aeróbny tréning s väčším počtom opakovaní a veľmi sa podobal crossfitu. Potom, keď sme sa dohodli, že je všetko v poriadku a začal som trénovať, tréning už bol založený na sile. Keďže sa zameriavam na bench-press, celý tréningový plán bol zameraný hlavne na bench-press a jeho rozvoj. Tréning bol rozdelený 3-krát týždenne na ramená, chrbát a hrudník. S tým, že prioritou bol piatkový tréning a týždenne sa striedali ťažké a stabilizačné tréningy. To znamenalo, že začiatok sezóny som začínal na 5s pre 5op a na konci som končil s 2s a 1op alebo len s 1op. Nechýbali ani cviky ako bench-press na dosku alebo prak. Mám to nastavené tak, že začínam s váhou, s ktorou urobím 3 opakovania, takže plus asi 20 kg je moje potenciálne maximum. V praxi to vyzerá tak, že ak urobím 3 opakovania so 190 kg, moje maximum bude niekde okolo 210 kg. Druhý typ lavičiek, stabilizačné lavičky, sa zameriava na stabilitu cviku, napríklad bench-press s kettlebellom alebo rýchlostné lavičky s ľahšou váhou a dôrazom na rýchlosť.

<

Keby ste sa stretli pred spomínanou akciou, čo by ste poradili ?

Tak ako deň a noc, aj zlé dni sa raz skončia. Chce to len veľa odvahy a trpezlivosti. Majte sa radi a urobte zo seba prioritu. Hlavne sa ničoho nebáť. Tiež vážiť si všetko, čo mám, všetkých ľudí, ktorých mám okolo seba, pretože všetko je také pominuteľné. Nikdy nevieme, čo sa môže stať a koho môžeme stratiť. Dôležité je žiť v prítomnom okamihu a všetko robiť s vášňou. Pretože nikdy nevieme, kedy naposledy objímeme svojich priateľov, kedy budeme jesť posledné jedlo a kedy sa naposledy zobudíme. Život je dar, ktorý máme, a každý by ho mal brať ako výsadu a nepremárniť ani sekundu na tomto krásnom svete. Viem tiež, že keď bolo horšie, znamená to, že predtým bolo dobre a viem, že bude znova. Takže nepremárnite svoj čas. Budha raz povedal, že najväčšou chybou, ktorú robíme, je myslieť si, že máme čas. Čas je zadarmo, ale je na nezaplatenie. Nemôžete ho vlastniť, ale môžete ho využiť. Nemôžete ho držať, ale môžete ho minúť, a keď ho raz stratíte, už ho nikdy nemôžete získať späť.

Myslíte si, že problémy, ktoré vás trápia, sprevádzajú aj iných lekárov?

Som si istý, že áno, nie nevyhnutne tie fyzické, hoci tých je na dennom poriadku veľa. Ale skôr psychické, ako sú depresie, úzkosť, zlé myslenie atď. Viem, že je to ťažké a beh na dlhú trať, ale ak to dokážete, stojí to za to. Život je vďaka tomu oveľa jednoduchší a krajší. Musím si len stanoviť svoju životnú filozofiu, ciele a cestu, ktorou sa chcem uberať. Cesta je ako jazda v aute, viem, kam idem, a len sa pozerám pred seba. Párkrát sa pozriem do spätného zrkadla a to je minulosť. Ale stále viem, kam idem a kde je môj cieľ. Ak je na ceste prekážka - to je problém, ktorý riešime -, vyberieme sa inou trasou. Ale stále ideme za tým istým cieľom. Životná filozofia je ťažká voľba, ale musí nám dávať zmysel. Väčšinou je to návod, ako budeme riešiť problémy, ako budeme spoznávať nových ľudí a koho si pustíme do života. Sú to aj rituály, ktoré vás budú sprevádzať každodennou rutinou. Dôležité je sústredenie. Každý deň sa snažíme udržať pozornosť na tom, čo chceme, preto musíme trénovať disciplínu. Ďalšou vecou je vážiť si sám seba. Buďte vďační a pokorní.

Aká je vaša transformácia a priniesla do vášho života niečo pozitívne ?

Môj život sa zmenil o 180 stupňov. Uvedomil som si veľa vecí, ktoré som predtým prehliadal. Začal som si viac vážiť aj veci, ktoré som považoval za samozrejmosť, napríklad to, že sa každé ráno zobudím zdravý, pretože to je to najcennejšie, čo v živote mám. Som vďačný za ľudí, ktorých mám okolo seba, a za život, ktorý žijem. Život sa pre mňa stal výsadou a snažím sa ho žiť tak, akoby každý deň mal byť môj posledný. Prijal som, že každý deň môže byť môj posledný, a preto chodím spať s úsmevom, pretože som šťastný za život, ktorý žijem. Mám okolo seba veľa úžasných ľudí, zažil som niekoľko úžasných chvíľ, ktoré sa mi vryli do pamäti. Stále sa snažím učiť nové veci, napredovať a byť pre seba tou najlepšou. Viem, že som v živote urobila veľa chýb, ktoré ľutujem, ale žiadnu z nich neľutujem, pretože viem, že bez nich by som nebola tam, kde som teraz, a taká, aká som .

Dominik, veľmi pekne ti ďakujem za rozhovor, Prajem ti pekný deň a nech sa ti v živote darí!

Ďakujem ti veľmi pekne za takú dôležitú príležitosť podeliť sa o svoj príbeh. Chcel by som sa poďakovať svojej rodine a priateľom, ktorí pri mne v tomto ťažkom období stáli - Adamovi Švehlovi, Tomášovi Mikušovi a mojej bývalej priateľke Veronike Vojtěchovej.

Na záver chcem len povedať, žite naplno, choďte si za svojimi snami a neustále sa posúvajte vpred. Buďte šťastní, buďte láskaví k druhým a správajte sa k nim s úctou. Buďte na seba vždy hrdí, majte disciplínu, vážte si svojich blízkych, milujte svoju rodinu, jednoducho milujte a buďte milovaní. Nastavte svoju myseľ podľa svojich hodnôt, majte predstavu a cieľ. Nezabúdajte na pokoru a súdnosť, pretože to je to najcennejšie, čo môže človek v dnešnej dobe mať. Nevšímajte si negatívne názory druhých a plňte si svoje sny. A ak tento môj príbeh ovplyvní čo i len jedného človeka, aby žil lepší život, bude to pre mňa veľký úspech. Prajem vám všetko najlepšie!