Intenzita alebo šialenstvo - druhá časť - pokračovanie príbehu zo zlatej éry kulturistiky Johna Defendisa, v tom čase budúceho Mr. USA a IFBB Professional

Prvú časť si môžete prečítať tu

Presuňme sa späť do roku 1982. Sedím v záhrade svojho nového domu a čítam Muscle and Fitness. Som ženatý, pomerne usadlý a presťahoval som sa z New Yorku do slnečnej Arizony. Článok, na ktorý sa najviac sústreďujem, je o nadchádzajúcej súťaži Mr USA, v ktorom sú aj dve moje fotografie. Titulok k jednej z nich znie: "John Defendis, postrach východu, teraz žijúci vo Phoenixe v Arizone, sa blíži ako meteor k šampionátu USA 1982 s metódou tréningu so 40, 50 alebo dokonca 75 zostavami na zápas!"

Som nadšený touto lichôtkou, ale musím priznať, že to na mňa vyvíja tlak, ktorý pramení zo strachu, že by som mohol prehrať. Okamžite siahnem po telefóne a zavolám Michalikovi. Poviem mu, čo sa deje.

Hneď si však uvedomím, že zavolať mu bola chyba. Začne štekliť do slúchadla: "Áno - takže si pod tlakom? Bojíš sa, že prehráš? Ty zasraný zbabelec! Máš dve možnosti! Buď skončíš s kulturistikou a začneš hrať golf, alebo zdvihneš zadok, odletíš do New Yorku, pozbieraš si loptičky tam, kde si ich nechal, a začneš so mnou trénovať!!!"

Opäť ma tým Michalík zasiahol a mne sa pri tej myšlienke začalo robiť zle. V nasledujúcich chvíľach som začal svojmu dobrému priateľovi Michalikovi vysvetľovať, že si s manželkou nemôžeme dovoliť zaplatiť letenku do New Yorku a že by som prišiel o šesť týždňov práce, ktoré som vykonával. V reakcii na to sa mu niekoľkokrát zvýšil hlas a začal znieť ako psychopat - úplne sa neovládal. "John, naozaj chceš vyhrať? Musíš si dokazovať, aký si zbabelec, alebo urobíš to, čo musíš, aby si vyhral ? "

Na chvíľu sa odmlčal a potom sa spýtal: "Máš televízor ?" Odpovedal som, že áno, pričom som vedel, že absolútne netuším, kam to smeruje. Potom sa Steve spýtal: "Máš pekný stereo systém ?" Teraz som sa cítil ako na súde, kde ma zahnali do kúta záludnými otázkami, ale opäť som povedal áno. "Mám stereo, ale čo to má spoločné s víťazstvom v súťaži ?"

V tej chvíli začal Steve kričať do telefónu: "Predaj ten zasraný televízor a ten zatracený stereo systém a urob čokoľvek, čo musíš urobiť, aby si dosiahol svoj cieľ! Každý môže vlastniť televízor, ale len málo ľudí má genetiku na to, aby vyhrali majstrovstvá v kulturistike. Materiálne veci nič neznamenajú! Teraz sa musíš rozhodnúť. Chceš byť šampiónom, alebo radšej budeš sedieť na zadku a pozerať sa na skutočných šampiónov na svojom peknom veľkom farebnom televízore?"

Na to ani nebolo treba odpovedať, lebo obaja so Stevom sme vedeli, kam to smeruje. Mal na mňa príliš veľký vplyv. Tak sme si požičali peniaze na výlet.

Let číslo 228 spoločnosti Delta mal odletieť z Phoenixu o pol ôsmej ráno. Mal to byť dlhý let a na Kennedyho letisku sme mali pristáť až o 4:45 popoludní. No, aspoň si budem môcť trochu oddýchnuť, kým zajtra ráno začneme trénovať, pomyslel som si.

Keď som nepohodlne sedel na úzkom sedadle v lietadle, s obavami som očakával, čo ma čaká. Našťastie lietadlo pristálo podľa plánu. To bolo v poriadku. Steve ma už čakal v termináli. To bolo ešte lepšie. Nanešťastie, jeho oblečenie nebolo práve vhodné pre túto chvíľu. A to bolo veľmi zlé. Mal na sebe roztrhanú mikinu a pod ňou tielko. Potom nejaké tepláky z doby kamennej s veľkou dierou na kolene. Z nejakého zvláštneho dôvodu som začala tušiť, že to bude dlhý deň.

Steve nestrácal čas. Jeho srdečný pozdrav znel asi takto: "No tak, poď, poď. Musíme si vytrénovať hrudník, chrbát a ramená a ešte dnes stihnúť dve jedlá." "Ale Steve," odvetil som. "Práve som vystúpil z lietadla a cítim sa vybitý. Nemôžeme začať zajtra?" Jeho tvár sa začala meniť a oči mu začali vyliezať z jamiek. Skôr než stihol prehovoriť, rýchlo som súhlasil s pekelným šialenstvom leteckého výcviku. V tej chvíli som si uvedomil, že si naozaj želám, aby naše lietadlo radšej úplne preletelo dráhu a niekde zhorelo.

Cesta autom z letiska do telocvične trvala asi 45 minút. Za ten čas sa nič nepovedalo. Steve len povedal: "Dúfam, že si pripravená." Len som prikývol a uvedomil som si, že si opäť dal úlohu. Vedel som, že mi chce opäť dokázať, že je nezničiteľný a dokáže rozdrviť každého, kto sa mu postaví do cesty. To bolo jeho. Michael poslal do nemocnice viac ľudí ako hurikán a zemetrasenie dokopy.

Keď sme prišli do telocvične, zistila som, že za tie tri roky, čo som bola preč, sa takmer nič nezmenilo. Členovia sa stále podpisovali injekčným perom a stále to tam pôsobilo tou tvrdou atmosférou. Žiadni úradníci ani ženy. Len masochisti a šialenci. Keď som vošiel do vchodových dverí, potešilo ma, že Michalik má na stene plagát v životnej veľkosti, na ktorom robím vákuum. Hneď ku mne pristúpilo pár starých kamarátov a začali sme sa rozprávať o starých časoch. Blahoželali mi k mojim úspechom a článkom v časopisoch.

Na sekundu som sa takmer cítil hrdý a dôležitý. Ale skôr než som si to stihol vychutnať, bolo po všetkom. Michalík zakričal cez celú telocvičňu: "Hej, primadona, nepočúvaj ich zadočkovské komplimenty. Poď sem a uvidíme, či máš na to, aby si sa stala šampiónkou. Pri pohľade na to, v akej si posranej forme, by som povedal, že si asi posledné tri roky aranžovala kvety a jedla šišky v Arizone!"

Hneď som vedel, že ma čaká najväčšia výzva v mojom živote, ale ja som výzvy miloval. Napadlo mi, že to urobím ešte zaujímavejšie, a tak som to povedala Stevovi: "Už nie som malý chlapec, tak si nemysli, že ma tým zastrašíš. Preletel som 3 000 míľ, aby som videl, čo vo mne je, a ukážem ti to. Tak prestaň márniť môj čas a poďme na to!!!" Michalík sa na mňa pozrel s nechápavým výrazom. Keď dokončil prípravu vojnovej zóny a vymedzil ju starým známym lanom, povedal sucho: "Ty, priateľ môj - dnes zomrieš."

Písal sa rok 1997. Bill Clinton to práve robil vo svojej oválnej pracovni, zatiaľ čo ja som práve dokončoval vrcholnú sériu klikov v prednej izbe. Všetci máme svoje priority! V tento deň bolo mojou prioritou zničiť si chrbát. Vážil som okolo 117 kíl, vážne a tvrdo. Odbúchal som posledné opakovanie a chystal som sa prejsť k spodným kladkovým príťahom, aby som si predĺžil mučenie, keď sa zrazu ozval arogantný a hlasný výkrik: ´Hej ty, nedotýkaj sa toho! Ešte sme neskončili!".

Otočil som sa a uvidel som dvoch chlapíkov s šatkami na hlavách, ako sa prechádzajú po telocvični so široko roztiahnutými latissimami a štrngajú ako pávi. Ten väčší a bacuľatejší, ktorý nemohol vážiť viac ako 86 kíl, mal na sebe tričko s nápisom ,,Čím som väčší, tým vyzeráš menší". Pozrel sa na mňa so samoľúbym úsmevom a povedal: ,,Robíme tu supersérie, starký. Nedotýkaj sa toho." Starec? Tento rádoby drsňák ma nazval starcom? Dobre, rád by som mu dal malú lekciu, ale priority sú priority a dokončenie tréningu chrbta je teraz na prvom mieste.

Len čo som dokončil sériu príťahov a obzrel sa okolo seba, uvidel som dvoch trhancov na kladke, ktorí robili sústredené bicepsové zdvihy. Na tej istej kladke, na ktorej som chcel cvičiť. Okrem toho, že mali absolútne príšernú techniku, obaja používali asi päťkrát väčšiu váhu, ako zvládali. Cvičili s takým hrozným cheatingom, že to vyzeralo, akoby trénovali skôr chrbát než bicepsy. Naštvalo ma to, pretože namiesto toho, aby mi narúšali cvičenie, mohli strácať čas na niektorej z ďalších tridsiatich kladiek, ktoré tam boli.

Keď som v ten deň skončil tréning a práve som sa chystal odísť, opäť som narazil na toto veselé duo. Bez okolkov som im povedal, že ak chcú rásť a dosahovať dobré výsledky, musia robiť základné cviky, zdokonaľovať techniku a tvrdo trénovať. Pán Chubby odpovedal, že ,,ja možno viem, čo funguje na mňa, ale on vie, čo funguje na neho". Potom som si pomyslel, že sa rozprávam s dvoma hlupákmi, a tak som odišiel. Na druhý deň ráno som mal tréning ramien. Pri rozcvičke som opäť narazil na Batmana a Robina. Na moju radosť som si všimol, že aj oni sa práve chystajú trénovať ramená. Spýtal som sa ich, či si nechcú so mnou dať ľahký tréning.

Ten nižší povedal, že nie, že majú svoj vlastný tréningový plán a že by to bola príliš veľká prestávka pre troch ľudí. Väčší chlap doňho však štuchol a zlomyseľne sa usmial: "Jasné, nemáme nič proti tomu, aby sme sa trochu zlepšili, poďme do toho!" V tej chvíli som si nemohol nespomenúť na scénu z filmu Carrie, kde si spolužiaci na maturitnom večierku vystrelia z rovnomennej dievčiny a ona ich potom všetkých zabije. Cítila som, ako ma prepadá ten istý hnev, ktorý ma predtým toľkokrát poháňal v telocvični.

Bola som odhodlaná zničiť tých dvoch hlúpych bastardov! Začala som veľmi pomaly a opatrne. Plánom bolo dodať tým dvom idiotom sebavedomie, že majú skutočne šancu to zvládnuť. Vzal som dvadsaťkilové činky a urobil 20 opakovaní príťahov. Potom som to isté urobil s väčším chlapíkom, ktorého som v duchu prekrstil na Bluta. Mal obavy, či to nie je príliš ľahké. Povedal som mu, aby len tvrdo pracoval a mal trpezlivosť. Dokončil sériu, a len čo menší chlapík prevzal dvadsaťkilové drepy, okamžite som chytil do každej ruky dvadsaťpäť kíl, takže teraz prestávka vychádzala len jednému človeku. Urobil som dvadsaťpäť opakovaní, vrátil som ich na stojan a povedal som pánovi Veľkému, aby si ich zobral. No tak, dvadsaťpäť opakovaní! Krúžil som ako sup a čakal, kým dvaja šikovní chlapci padnú na zem od vyčerpania. Fiasko pokračovalo. Tridsať libier za tridsať opakovaní, tridsaťpäť libier za tridsaťpäť opakovaní, štyridsať libier za štyridsať opakovaní! Pri tridsaťkilovej sérii ten menší chlapík vyzeral, akoby namiesto výpadov cvičil pokrčenie ramien. Bluta som stratil hneď v ďalšej sérii. Urobil len štrnásť opakovaní a potom sa zrútil na zem.

Napadlo mi, že by sme mohli trochu spomaliť a začať s ťažkým tréningom. Nastavil som si činky v poradí päťdesiat, šesťdesiat a sedemdesiat kíl a so všetkými som s miernym cheatingom urobil dvanásť opakovaní. Dvaja nimrodi sa vrátili k dvadsiatim piatim a tridsiatim kilogramom a vyzerali ohromene. Keď skončili, nastavil som trisériu: ďalšie príťahy s činkou, príťahy na kladke a príťahy na stroji. Začal som opäť s dvanástimi opakovaniami a veľmi rýchlo som vykonal rotáciu cez všetky tri stanovištia. Potom som musel počkať, kým chlapci dokončia svoje série, aby som mohol začať ďalšie kolo. Netrvalo dlho a títo dvaja nenápadne zmizli v sprchách. Aké rozkošné, pomyslel som si, tí dvaja idú spolu zvracať, čuduj sa svete, že sa nedržia za ruky.

Neváhal som, šiel som k baru, vzal mikrofón a vyhlásil: "Pozor, pozor: Mutte a Jeff! Prosím, okamžite sa vráťte zo spŕch, ešte sme nedokončili plece! Vlastne sme sa ešte ani nedostali k hlavnému bodu tréningu!" Nechcel som prísť o svoju pumpu, a tak som šiel sám vyviesť svojich dobrých priateľov zo šatne. Menšieho chlapa som našiel oblečeného ležať v sprchovacom kúte, kde naňho sprcha chrlila studenú vodu. Pomyslel som si, že je s ním koniec. Nemohol som urobiť nič, aby som toho malého bastarda priviedol späť k životu.

Potom som počul, ako sa Bluto zvíja v jednej z ďalších spŕch. Otvoril som dvere a povedal som mu, že strácam pumpu a potrebujem, aby zdvihol svoj tučný zadok a vrátil sa do posilňovne dokončiť tréning. Citoval som z filmu Rocky 3: "Máme na viac, Mick! Ešte nie je koniec... Máme na viac!" Nakoniec sa mi s pomocou niekoľkých ponižujúcich rečí podarilo Bluta dostať späť do posilňovne. Povedal som mu, že sa už o to nemusí starať, že sme s pečením skončili. Keď to ten blbec počul, pokúsil sa šťastne usmiať, zatiaľ čo mu po brade stekali zvyšky slín a žalúdočných štiav. To si naozaj neuvedomoval, že vzpieranie je tá ľahšia časť tréningu ramien? Sadol som si na lavičku a začal sa pripravovať na ťažké kliky s jednoručkami. Na Blutovej tvári sa zračilo zdesenie: "Nebudeme teraz robiť kliky, však?" Zasmial som sa a schmatol som stokilové činky. Pomaly som vykonal dvanásť poctivých opakovaní, s ktorými som sa ku koncu sady trochu trápil.

Keď som skončil, pán Grazed na mňa vrhol svoj nedôverčivý plazí pohľad. Nebol si istý, akú ťažkú činku mám vziať. "Zvyčajne používam osemdesiat libier, takže si myslím, že teraz by som mal vziať šesťdesiat librovú." Zlomyseľne som sa usmial. Nemal ani poňatia, o čom hovorí. Povedal som mu, že by si mohol vziať aj niečo ľahšie. Chytil teda päťdesiatkilové, nadhodil si ich, ale zvládol len dve opakovania, kým mu začali bezmocne padať na hlavu.

Našťastie sa mi ich podarilo zachytiť, takže si nezranil už aj tak dosť poškodenú lebku. Nechcel som, aby si ublížil, pretože som s mučením toho tučného zmrda ešte neskončil. Poradil som mu, aby si vzal štyridsaťkilové, hoci je to menej ako polovica váhy, s ktorou "starec" cvičí a ktorú "zvyčajne používa" na toto cvičenie. Urobil s nimi šesť veľmi nemotorných a žalostných opakovaní, ale viac som od neho nečakal.

Potom už nasledovalo len to, čoho som bol svedkom mnohokrát, vždy keď sa nafúkanci pokúšali cvičiť s Michalíkom a so mnou. Pri ďalšej sérii som si vzal sto desať kíl a urobil som osem ťažkých a intenzívnych opakovaní. On opäť zopakoval svoj víťazný kúsok s rovnakou váhou. O dve série neskôr sa vrátil do spŕch, aby si prezrel, čo mal na raňajky. Zasmial som sa, dokončil tréning a išiel sa domov najesť. Veľmi zábavný deň. Odvtedy som už tých dvoch trhancov v posilňovni nikdy nevidel. Cítil som sa zle? Do čerta, ani náhodou! Pýtate sa prečo? Pretože každý deň stretávam podobných nafúkaných frajerov, ktorí nemajú ani poňatia o tom, čo znamená tvrdo trénovať. Sú to chlapíci so šatkami na hlavách, nadopovaní všeličím a chodia okolo, akoby boli bohovia! Urobili by lepšie, keby sa namiesto užívania drog poriadne najedli a tvrdo trénovali. Sú to najväčší rádoby drsňáci na svete. Chcú, aby všetko bolo bez námahy. Milujem týchto chlapcov. Práve oni ma udržiavajú mladého, silného a motivovaného. Nie je nič lepšie ako dať nafúkaným blbcom v posilňovni poriadnu lekciu. Práve kvôli týmto chlapcom má môj život zmysel!

Stáť na pódiu je na nič. Dokonca aj vtedy, keď som vyhral majstrovstvá USA. Nikdy to nebolo o súťažení. Vždy to bolo o tréningu. Bojoval som s činkami a mojím bojiskom bola posilňovňa. Víťazstvo pre mňa znamenalo poraziť činky a stroje a prekonať všetko, čo som dovtedy dosiahol ja alebo ktokoľvek iný. Cítiť, ako moje ruky pevne zvierajú chladnú činku, a myslieť na to, ako sa chystám pohnúť štvrťtonou ocele, bolo vzrušenie, aké poznal len málokto.

Každý deň sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa ma pýtajú, či budem ešte niekedy súťažiť. Málokto z nich si uvedomuje, že súťažím každý deň. Zakaždým, keď dvíham činky, súťažím sám so sebou. Snažím sa zdvihnúť viac za kratší čas a dosiahnuť lepšie výsledky. Presne tak, všetko je to o tréningu! Naozaj si ľudia myslia, že stáť na pódiu na majstrovstvách USA bolo najväčším vzrušením v mojom živote?

Stál som tam slabý, unavený a dehydrovaný. Stál som tam a čakal, že sa stane niečo, čo ospravedlní dvadsať rokov, ktoré som tomuto športu venoval. Zmeškané svadby a oslavy, narodeniny a sviatky, na ktorých som namiesto narodeninovej torty jedol kura s ryžou, sotva zaplatené účty a stratené vzťahy ako daň za to, že som sa sústredil len na víťazstvo v súťaži.

Potom prišiel ďalší deň a ja som si to uvedomil. Vždy išlo o tréning! Tréningy pozostávajúce zo štyridsiatich alebo päťdesiatich sérií, po ktorých som bol na smrť vyčerpaný, ale hrdý.

Som hrdý na intenzívnu tvrdú prácu, ktorá sprevádza každý tréning a každú sériu. Stále si vymýšľam nové ciele a idem za nimi deň čo deň. Milujem pocit sily a sily a pohľad na zdravé a silné telo.

Na kulturistike ma nezaujalo súťaženie na pódiu, ale intenzívne tréningy a úspechy v posilňovni. Drepy so zadkom na podlahe so 450 kilogramami po štyridsať opakovaní, zahrievacie série tlakov nad hlavu s 315 kilogramami po tridsať opakovaní, robenie päťdesiatich sérií bicepsových zdvihov a šesťdesiat sérií ťažkého tréningu chrbta! O tom to naozaj bolo... o tréningu.

Stáť na pódiu nemôže konkurovať pocitu, ktorý som mal, keď fanúšikovia z Belgicka a Holandska prišli na Floridu, aby boli svedkami jedného z našich ,,Intenzívnych alebo šialených" tréningov nôh. To bol vrchol! Ukázať Európanom, že máme väčšie gule ako ktokoľvek iný, koho kedy videli! Pamätám si na ten deň, akoby to bolo včera... Štyria z nich si požičali stoličky z blízkych kancelárií a rozostavili ich okolo stojana na drepy, leg press a výpady. Sedeli tam ako prikovaní, akoby sledovali novú epizódu seriálu Verte, neverte Robertovi Ripleymu! Ako sme ich mohli sklamať? Ako sme do každého opakovania a každej série nemohli dať 110 %? Chodili sme okolo nich ako niekoľkotonové stroje, pripravené prijať akúkoľvek výzvu.

Je to pravda... vždy to bolo o tréningu a mňa to utvrdilo v tom, že nikto netrénuje lepšie ako ja. Vychutnával som si svoju povesť jedného z najtvrdšie trénujúcich kulturistov v krajine. Znamenalo to pre mňa oveľa viac ako stáť na pódiu v hlúpych maličkých plavkách pred skupinou chlapov, ktorí sami nikdy netrénovali a ktorí ma mali hodnotiť! Presne tak... čo dalo Petrovi Potterovi právo súdiť ma? Zdvihol vôbec niekedy nejakú prekliatu činku? Rozhodne na to nevyzeral!

Dodnes nenávidím skutočnosť, že dovolili niekomu takému hodnotiť moju postavu! Keď tu sedím a pozerám sa späť, uvedomujem si, že to vždy bolo o tvrdých tréningoch a disciplíne, ktoré mi umožnili dvíhať činky a dokončovať série. Všetci mi vždy hovorili, že som pretrénovaný. Vždy hovorili, že by som mohol vyhorieť viackrát. Sedím tu a usmievam sa, keď si spomeniem na 34 rokov, počas ktorých som trénoval. Stále trénujem a cítim sa skvele. Vážim 117 kíl tvrdých svalov a mám 44 rokov. Stále sa hrám s činkami, ktoré by rozdrvili 20-ročné dieťa, ktoré je nadopované všeličím. Testujem svoje limity, aby som motivoval mladších a aby si uvedomili, že úspech spočíva v tvrdej práci a sebaobetovaní.

Šťastne ženatý, úspešný v práci a stále trénujem ako blázon! Väčšina ľudí si to prečíta a myslí si, že som blázon. Nie, nie som. Som len šťastný, že robím to, čo ma baví, a robím to s vášňou... TRÉNOVAŤ, TRÉNOVAŤ, TRÉNOVAŤ a motivovať ostatných, aby boli čo najlepší!

Vždy som veril v intenzívne tréningy s vysokým objemom. Tréningu, z ktorého vzišli šampióni ako Arnold, Tom Platz a Serge Nubret. Bohužiaľ, vysokoobjemový tréning sa nikdy nestal populárnym. Mentzerov Heavy Duty v podobe jednej a dvoch sérií bol bežnejší, pretože žijeme vo svete plnom flákačov. Všetci si kupujú blbosti... polhodinové tréningy, aby mali viac času na leňošenie. Pri všetkej úcte k Mikovi Mentzerovi a jeho úspechom... prečo vôbec netrénoval dvadsať rokov predtým, ako bohužiaľ a tragicky zomrel a bol v najhoršej forme svojho života? Ak bol systém Heavy Duty navrhnutý tak, aby zabránil vyhoreniu, prečo potom vyhorel o dvadsať rokov skôr? Prečo ľudia pred jeho smrťou stále hltali každý jeho článok a prečo si mnohí z nich osvojili systém Heavy Duty?

Je to fenomén, ktorý ma dodnes udivuje. Dávno preč sú časy tvrdých posilňovní. Posilňovne, v ktorých vás uchvátila atmosféra krvi, potu a odvahy. Tieto posilňovne nahradili rodinné fitnescentrá, Richard Simmons a skurvené elektronické stroje na vibráciu brucha. Chýbajú mi gladiátori a bojovníci, ktorí kedysi trénovali za múrmi posilňovne Master America v New Yorku. Chýba mi súťaživosť, ktorá vládla v posilňovni a vďaka ktorej sme mohli sledovať, kto trénuje najtvrdšie a kto po tréningu zvracia do auta.

Chýbajú mi posilňovne, ktoré boli plné činiek a chýbalo v nich kardiovaskulárne vybavenie. Kardiovaskulárne vybavenie? Bicykle, bežecké pásy, steppery? Ani náhodou... neexistovali! Veď počas tréningov nám srdce bilo rýchlejšie ako bubny Ringa Starra, keď bol ešte v skupine Beatles. Nemuseli sme strácať čas kardio cvičením, to už bolo zakomponované v tréningu. Nikdy to nemohlo byť lepšie.

Žili sme pre tréning a trénovali pre život...

a milovali sme každú minútu!

Vždy to bolo o tréningu!

A pokiaľ ide o mňa... stále je!

Atlantic City 1987: Svetlá svietili a všade, kam som sa pozrel, sa sadili ľudia. Black Jack, poker, automaty, kocky a ruleta. Sám som nikdy nebol veľký hráč. Asi preto som každý rok tak usilovne trénoval, ale nikdy som sa v ten veľký deň neukázal. Chcel som vyhrať americký titul alebo dokonca národnú súťaž a stať sa profesionálom, ale nedokázal som sa vyrovnať s rizikom, že budem stáť na pódiu bez titulu a trofeje.

Nie, stávky boli príliš vysoké a nemohol som pripustiť neúspech. Bolo jednoduchšie pozerať sa na ostatných a ospravedlňovať sa sľubmi o budúcich víťazstvách. Na ten deň si pamätám, akoby to bolo včera. Môj dobrý priateľ Alex mi zaplatil letenku a lístok na národný šampionát v Atlantic City v New Jersey. Možno si myslel, že ma to inšpiruje, aby som opäť súťažil a išiel za svojím snom stať sa profesionálom. Koniec koncov, bolo to už päť rokov, čo som pred publikom predviedla svoju charakteristickú vákuovú pózu.

Zaujímavosťou toho dňa bola skutočnosť, že som bol na pive s kamarátom Walterom. Walter nemohol uveriť, že píšem, a vychutnával si myšlienku, že ma rozmaznáva. John DeFendis pije pivo? Nikdy som nepil pivo. Najbližšie som mal k alkoholu Shirley Temple alebo Virgin Pina Colada. Ale tento deň bol iný. Pila som, aby som unikla pravde. Pravde, že som len pomaly sledoval, ako sa moje sny rozplývajú. Ďalší rok bol za mnou a ďalší šampión si odniesol trofej, o ktorej som si myslel, že si ju zaslúžim.

Bol som ako líška z Ezopovej bájky "Líška a kyslé hrozno". Líška veľmi túži po hrozne, a tak vyskočí, aby si ho natrhala. Je to však márne a skončí vyčerpaná a bez hrozna. Uvedomí si, že si už nikdy nebude môcť vychutnať ich sladkú chuť, a je z toho mrzutá a nahnevaná. Keď odchádza, povie si, že hrozno je aj tak zhnité a kyslé a že ho nechce.

Sedela som v druhom rade s Alexom a Walterom a kritizovala som súťažiacich na pódiu svojimi klebetami. Stále som opakovala: "Pozrite sa na tých chlapov tam hore... nemajú nič. Pravdepodobne si založili domy a predali autá, aby si mohli zaplatiť jedlo, výživové doplnky a letenky. Väčšina z nich sa vráti domov s prázdnymi snami a prázdnymi peňaženkami!"

Vyprázdnil som ďalšie pivo a pokračoval v rozprávaní o tom, že už nikdy neurobím takú chybu. A tak, ako som sa utápal vo svojom vnútornom smútku, snažil som sa presvedčiť sám seba, že som úplne spokojný s tým, že nie som tým, čím som chcel byť. Kto to potrebuje? Prečo by som sa mal trápiť tvrdým súťažným tréningom len preto, aby som vyhral titul? Alebo ešte lepšie... Prečo by som mal riskovať prehru pred tisíckami divákov? Bolo jednoduchšie sedieť tam s Budweiserom v ruke a smiať sa súperom. Alebo som sa vlastne smial sám sebe, že si nedokážem splniť svoj sen?

Na druhý deň ráno som sa zobudil s nutkaním na zvracanie a nepokojom v duši. Hovoril som si, že je to len následok mojej pivnej eskapády, ale bolo mi jasné, že je to oveľa vážnejšie. Vedel som, čo musím urobiť. Vedel som, že ak chcem byť schopný žiť sám so sebou, musím pokračovať, kým nezískam americký titul.

Vrátil som sa na Floridu a starostlivo som si naplánoval nasledujúcich osem mesiacov, pričom som sa sústredil na získanie titulu majstra USA v roku 1988. Musel to byť dokonalý plán... Žiadne chyby, žiadne prepočty, žiadne zľutovanie! Hoci sa súťaž mala konať v Las Vegas, odmietol som riskovať. Vedel som, že musím byť čo najlepší a minimalizovať riziko porážky.

Vytiahol som si hlavu zo zadku

Cvičenie som dobre poznal. Vstať o piatej ráno, uvariť všetkých šesť jedál, zapiť čiernou kávou pripomínajúcou blato polovicou melóna a Animal Pakom. Až potom som bol pripravený na vojnu. Každý tréning bol vyčerpávajúcou skúškou úsilia, ktoré ma stálo získanie titulu a zhmotnenie môjho sna. Koniec koncov, písal sa rok 1988 a pretrénovanie neexistovalo. Bola to éra tréningov Intensity alebo Madness so štyridsiatimi, päťdesiatimi a šesťdesiatimi sériami.

Typický tréning nôh pozostával z nonstop sady 182-kilogramových drepov, 545-kilogramových leg pressov a predkopávania na stroji, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu po tom nespočetnom množstve opakovaní so zaseknutým kolíkom za poslednou tehlou vzdá. Potom nasledovali mŕtve ťahy s rovnými nohami, stovky opakovaní v ľahu a v sede, po ktorých nasledovalo dvadsať minút dlhých výpadov pred obchodným centrom so stovkami kíl na chrbte (posilňovňa susedila s obchodným centrom).

Prečo sa všetci tí nakupujúci pozerali zakaždým, keď sme spadli, a potom vstali a pokračovali v ceste? Bolo im ma ľúto?

Ak áno, nikdy som to nedokázala pochopiť, pretože som žila svoj sen! Prežívala som čas svojho života, pretože som vedela, kam idem. Nepotreboval som, aby ma niekto ľutoval, pretože som bol na vrchole sveta. Nikto ma nemohol poraziť, pretože som si bol istý, že prekračujem všetky hranice, ktoré si moji súperi stanovili. Žil som a umieral v posilňovni každý tréning a každý deň!

Neexistuje lepší pocit na svete ako vedomie, že ste urobili všetko, čo bolo v ľudských silách, aby ste dosiahli svoj cieľ a žili svoj sen!

Žil som svoj sen a stále som sníval nové sny. O tom všetkom je život. Byť najlepší, ísť si za tým a nikdy to neodkladať na druhú koľaj. Las Vegas je hlavným mestom hazardu na svete. V tú horúcu, suchú letnú noc v júli 1988 som Las Vegas miloval. Ale nikdy som nemal čas riskovať. Jednoducho som prišiel, urobil, čo som musel, a zase odišiel. Viete, nikdy som nebol hazardný hráč.

Napísal: John Defendis, Mr. USA, IFBB Professional