Keď sa rodičia sťahujú, sťahujú sa aj deti: sila rodinného príkladu

Vedecké dôkazy hovoria jasne

Už začiatkom 90. rokov sa objavili prvé dôležité dôkazy. Prelomová štúdia Moora a jeho kolegov (1991) ukázala, že deti, ktorých obaja rodičia boli fyzicky aktívni, mali takmer šesťkrát vyššiu pravdepodobnosť, že budú sami aktívni, v porovnaní s deťmi neaktívnych rodičov.

Podobné výsledky uviedol Zecevic (2010), ktorý zistil, že u detí so silnou rodičovskou podporou bola viac ako šesťkrát vyššia pravdepodobnosť, že budú vysoko aktívne. Kľúčom tu nebola len genetika, ale predovšetkým prostredie, v ktorom dieťa vyrastalo - teda priamy príklad rodičov a ich ochota podporovať deti v cvičení.

O čom boli štúdie:

Štúdia 1 - Moore et al. (1991)

• Názov: Vplyv úrovne fyzickej aktivity rodičov na úroveň aktivity malých detí.
• Rok: 1991
• Výsledky:
  • Keď boli obaja rodičia fyzicky aktívni, deti mali 5,8-krát vyššiu pravdepodobnosť, že budú aktívne, v porovnaní s deťmi, kde boli obaja rodičia neaktívni (95 % interval spoľahlivosti 1,9 - 17,4).
  • Ak bola aktívna len matka: deti mali 2-krát vyššiu pravdepodobnosť, že budú aktívne (95 % interval spoľahlivosti = 0,9-4,5).
  • Ak bol aktívny len otec: pravdepodobnosť, že budú aktívne, bola 3,5-krát vyššia (95 % CI = 1,5-8,3).
  • V štúdii boli použité údaje z Framinghamskej detskej štúdie s meraním fyzickej aktivity pomocou akcelerometra Caltrac.
  • Chlapci mali väčšiu pravdepodobnosť (7,2-násobne) a dievčatá menšiu pravdepodobnosť(4,5-násobne), keď boli obaja rodičia aktívni.

Štúdia 2 - Zecevic (2010)

• Názov: Vplyv rodičov na fyzickú aktivitu malých detí.
• Rok: 2010.
• Výsledky:
• Deti, ktoré mali väčšiu podporu rodičov pri pohybovej aktivite, boli 6,3-krát častejšie veľmi aktívne ako deti, ktoré takúto podporu nemali (B = 1,44, p < ,05).
• Okrem priamej úlohy rodičovského modelu táto štúdia zdôrazňuje aj význam emocionálnej podpory, zapojenia a uľahčenia pohybovej aktivity dieťaťa (napr. sprevádzanie dieťaťa na ihrisko).

Nie je to len o DNA, ale aj o zvykoch

Mnohí rodičia si myslia, že vlohy na šport alebo chuť do cvičenia sú "v génoch". Veda však ukazuje iný obraz. Rozhodujúcu úlohu zohráva to, čo dieťa vidí a zažíva doma.

Ak rodičia pravidelne cvičia, chodia pešo, bicyklujú alebo sa spolu hrajú vonku, dieťa vníma pohyb ako niečo prirodzené a prirodzené. Naopak, v domácnosti, kde prevláda sedavý spôsob života, je pre dieťa oveľa ťažšie vytvoriť si pozitívny vzťah k aktivite.

Sila rodinného príkladu

• Vzor: Deti napodobňujú svojich rodičov. Keď vidia mamu alebo otca pravidelne športovať, vnímajú to ako bežnú súčasť života.
• Spoločne strávenýčas: Aktívne trávenie času nielen zlepšuje zdravie, ale aj posilňuje rodinné vzťahy. Spoločná jazda na bicykli, prechádzka alebo popoludnie na ihrisku má väčší vplyv ako akákoľvek teória.
• Povzbudenie a motivácia: Nejde len o samotný pohyb, ale aj o povzbudenie a podporu - keď rodičia aktívne vedú a povzbudzujú svoje deti, motivácia rastie.

Zdroje:

• Moore, L. L., Lombardi, D. A., White, M. J., Campbell, J. L., Oliveria, S. A., & Ellison, R. C. (1991). The Journal of Pediatrics, 118(2), 215-219.
• Zecevic, C. A., Tremblay, L., Lovsin, T., & Michel, L. (2010). International Journal of Pediatrics, 2010, 768037.