Intenzita alebo šialenstvo - prvá časť - Vychutnajte si fascinujúci príbeh Johna Defendisa, v tom čase budúceho pána USA a IFBB profesionála

Toto bolo v roku 1977. Richard Dreyfuss získal cenu za najlepšieho herca, New York Yankees vyhrali Svetovú sériu v bejzbale, chlieb bol "za lacno" a mladý 18-ročný John DeFendis sa učil najmasochistickejšiemu štýlu tréningu na ceste za svojím cieľom stať sa šampiónom v kulturistike.

Viete, bol som tínedžer, ktorý trénoval osem rokov a súťažil celkovo deväťkrát bez toho, aby si domov odniesol trofej. Vo svojom odhodlaní zvíťaziť som urobil rozhodnutie, ktoré zmenilo nasledujúcich 15 rokov môjho života. Rozhodol som sa trénovať s pánom Ameriky Stevom Michalikom.

Všetko sa to začalo jedného dňa, keď som sa rozhodol ísť do posilňovne, kde trénovali všetci takzvaní šampióni: Mr America Gym. Nebolo to bežné fitnescentrum. Steny boli natreté na čierno a vybavenie bolo natreté na červeno, veľmi pripomínalo starú gotickú mučiareň. Na stene pri hrazde bola namaľovaná šesťmetrová injekčná striekačka s nápisom: "Heslo dňa - Zvýšte si dávku!" Na podpisovom bloku dňa pre praktikantov bolo tiež priviazané pero v tvare injekčnej striekačky.

Vošiel som dnu a spýtal som sa, kde je pán Amerika, že sa s ním chcem porozprávať. To bola moja prvá chyba. Steve Michalik nebol typický majiteľ posilňovne. Nezáležalo mu na obchode a bolo mu jedno, či niekomu ublíži. Keď sa nad tým zamyslím, jediné, na čom Stevovi Michalikovi skutočne záležalo, bol tréning. Nemyslím tým tréning tak, ako si ho predstavujú bežní smrteľníci. Jeho typ tréningu dával celej veci úplne nový rozmer. Koniec koncov, Stevovo motto: "Trénuj nad bolesť... smrť je tvoja jediná záchrana" hovorí jasnou rečou.

Chlapík za pultom ukázal na časť telocvične, ktorá bola ohraničená lanom, a povedal: "Steve trénuje tam, ale na vašom mieste by som ho nerušil." "Nuž, pán telocvikár, vy nie ste ja," pomyslel som si. Koniec koncov, bol som veľmi nádejný budúci šampión, ktorý sa práve umiestnil na piatom mieste v nejakej miestnej juniorskej súťaži, takže som si bol istý, že Steve sa so mnou veľmi rád porozpráva.

John Defendis a Steve Michalik

Naše stretnutie prebiehalo približne takto: "Ahoj, som John DeFendis a zaujímal som sa....." Ešte som ani nedopovedal prvú vetu, keď sa ten chlapík podobný Hulkovi premenil na akési monštrum. Prial som si, aby som si so sebou vzal kríž a kôl, ktorý by som mu vrazil do srdca, pretože to by bola asi jediná vec, ktorá by ma uchránila pred tým, čo sa malo stať. Pustil jednoručky, ktoré práve zdvíhal na bicepsy, a začal z plných pľúc kričať: "Ty hajzle, zabiju ťa, ak odtiaľto hneď nevypadneš. Nakopem ťa do zadku. Okamžite odtiaľto vypadni a už sa ku mne nepribližuj, keď budem trénovať!!!"

V tej chvíli som mal pocit, že tu teraz asi nie som vítaný a že by bolo asi najlepšie, keby som odišiel. Tak som odišiel. Moja túžba vyhrať v kulturistike však ďaleko prevážila nad pudom sebazáchovy a vôľou žiť, takže neskôr večer som tam išiel znova - na ďalšie poníženie.

Tentoraz som sa zakrádal okolo vonkajšej steny a nazeral do okien. Zrazu mi niečo ťažko pristálo na pleci. Bola to niečia ruka. Keď som sa otočil, ocitol som sa tvárou v tvár svojej najhoršej nočnej more. Videl som ramená ako bowlingové gule, bicepsy ako grapefruity. Bol to on, pán Amerika.

Čakal som, že ma zloží. Pozrel sa mi do očí a povedal: "Čo si chcel? Ale hovor rýchlo, lebo musím čoskoro jesť." Povedal som: "Chcem byť šampión ako ty. Chcem byť pánom Ameriky. Myslel som si, že mi dovolíte trénovať s vami, aby som dosiahol svoj cieľ."

Steve povedal: "Áno, takže chceš byť šampiónom, čo? A prečo si myslíš, že na to máš?" Skôr než som stihol odpovedať, Michalik pokračoval: "Dobre, pán šampión, príď sem zajtra o piatej ráno a uvidíme, či máš na to, aby si trénoval ako šampión. Neprichádzaj neskoro, šampión, príď načas!"

Na druhý deň som bol ako malé dieťa, ktoré ide do cukrárne. Tak veľmi som sa tešil, že budem trénovať s pánom Amerikou. Bola to moja prvá šanca. Vbehol som do telocvične a očakával som, že ma Steve bude čakať a vysvetlí mi tréning. Namiesto toho bol pohltený bláznivým tréningom. Stekali z neho prúdy potu a mal takmer hypnotický pohľad, až zastrašujúci.

Keď dokončil jednu sériu, pustil činku a pozrel sa mojím smerom. "Je päť minút päť minút a ty meškáš. Vypadni z mojej posilňovne a nemárni môj čas. Buď tu zajtra presne o piatej a dám ti ďalšiu šancu!" Na druhý deň som tam bol presne o 5:00 ráno. Jediný problém bol, že po Stevovi Michalikovi nebolo nikde ani stopy. Sadol som si na obrubník a čakal som. Bolo 6:00, potom 7:00 a nakoniec 8:00.

Steve sa konečne objavil o 9:00, aby otvoril telocvičňu. Keď vystupoval z auta, povedal som: "To je blbosť, kde si bol, do prdele?" No, nie je to presne to, čo som povedal.... Skôr to znelo takto: "Pán Michalik, je mi ľúto, že som prišiel na tréning o 4 hodiny skôr. Môžeme už začať trénovať?" Steve len odomkol dvere posilňovne a zamrmlal niečo v tom zmysle, že dnes nie je jeho tréningový deň a ak chcem, môžeme začať na druhý deň o piatej ráno, ak mám odvahu prísť.

Opäť som odišiel sklamaný. V tú noc som toho veľa nenaspal, pretože som bol odhodlaný ukázať Michalíkovi, že som tvrdý a nezničiteľný. Na druhý deň ráno som prišiel o 4:45. Steve sa objavil krátko nato. Spýtal sa ma, či som tvrdo trénoval. Usmial som sa a povedal som samoľúbo: "Trénujem tvrdšie ako ktokoľvek iný." Steve sa tiež usmial a povedal: "Dobre, šampión, začnime."

Začal pripravovať niekoľko cvičebných stanovíšť. Potom - po strategickom rozmiestnení činiek na niekoľkých lavičkách a nastavení niekoľkých strojov - ich ohradil hrubým lanom. Neskôr sme tú ohradu nazvali "Peklo na zemi". Tu sa to všetko odohralo. Michalik ma presvedčil, že sme ako gladiátori, ktorí idú do boja. Obmedzený priestor telocvične bol naším bojiskom a vy ste z neho vyšli víťazne, ak ste dokázali vydržať bolesť a prežiť bitku.

Na ceste za víťazstvom som sa niekoľkokrát čelne stretol s porcelánovým trónom. Inými slovami, vyvracal som si vnútornosti. Bol som nútený robiť sériu za sériou bez oddychu, až som musel opäť zaparkovať na záchode. Namiesto vynútených opakovaní som robil vynútené série. Bol som nútený ich robiť. Po týždni týchto mučivých tréningov som sa ocitol v nemocnici - snažil som sa vyhrabať zo stavu úplného vyčerpania.

Dostal som prvú lekciu. Nesnažte sa držať krok s Michalikom. Je takmer nadprirodzený. Ležal som tam a rozmýšľal, čo sa pokazilo. Michalik všetkým povedal, že som psychicky slabý a mal by som prejsť na bedminton alebo kriket. Naštvalo ma to a bol som čoraz odhodlanejší presvedčiť tohto kyborga, že mám na to, aby som sa stal šampiónom....

Deň po tom, ako ma prepustili z nemocnice, som sa vrátil do posilňovne a povedal som mu sucho priamo do očí: "Čo ma nezabije, to ma posilní." Stali sme sa tímom. Navzájom sme sa povzbudzovali, aby sme dosiahli čo najvyššie a neuspokojili sa s ničím - okrem toho najlepšieho. Moja výkonnosť prudko stúpla. Vyhral som súťaže Mr. New York, Mr. East America, Mr. West America a nakoniec majstrovstvá Ameriky.

Cestou som však platil dane. Tréning bol brutálny a moje meno sa stalo synonymom sloganu " Intenzita alebo šialenstvo". Ľudia sa často pýtajú, či boli moje tréningy intenzívne alebo už šialené. Nikdy sme nerobili menej ako 40 sérií na zápas. Niekedy až 100 sérií na zápas.....

Steve Michalik

Keď Michalík trénoval, oči mu horeli pekelným ohňom. Ten muž bol zviera. Každú chvíľu som prežíval v očakávaní tréningov nakopávania zadkov, ktoré ma čakali, a premýšľal som, ako sa mu postavím. Žil som podľa citátu Friedricha Nietzscheho: "Čo nás nezabije, to nás posilní."

Kľúčom bolo nájsť spôsob, ako tieto tréningy prežiť a zlepšiť sa v nich. Zo začiatku to nebolo ľahké, ale bol som odhodlaný nevzdávať sa. Chcel som vyhrať majstrovstvá USA a získať miesto v knihách. Nerobil som to pre svoje zdravie. Robil som to preto, lebo som chcel byť najlepší. Ak chcete byť šampiónom, musíte niečo obetovať. Michalik bol nielen šampiónom, ale bol aj Vinceom Lombardim kulturistiky. Víťazstvo za každú cenu... Víťazstvo znamenalo všetko. Vždy hovoril: "Trénuj, kým ťa nezraní....smrť je tvoja jediná záchrana!"

Bol horúci letný deň v roku 1979. Práve sme skončili brutálny 55-setový tréning nôh. Áno - je to tak. Päťdesiatpäť sérií. Dnes to možno vyzerá hlúpo a možno si myslíte, že sme to prehnali s tréningom, ale v mojich dvadsiatich rokoch som mal stehná rozrezané na kosť - merali 73 cm.

Veľké, silné, tvrdé kvadricepsy v časoch, keď ľudia ešte kričali slovo kreatín a predtým, ako niekto počul slová "rastový hormón". Človek sa potom čuduje takzvanému tvrdšiemu tréningu v dnešnej dobe IGF-1, inzulínu a rastových hormónov.

Ale späť do minulosti. Ten blázon Michalík ma pozval, aby som s ním išiel na pláž chytiť trochu slnka a trochu sa opekať v rámci prípravy na súťaž Mr USA. Cestou tam som sa ho stále pýtal, čo budem musieť urobiť, aby som vyhral. Aké ďalšie obete by som musel priniesť okrem tých, ktoré som už prinášal?

Steve bol ticho. Len sa pozeral z okna auta a nepovedal ani slovo. Čoskoro sme dorazili na pláž Jones Beach. Hodili sme uteráky do piesku a vošli do vody. Len čo sme sa dostali dostatočne hlboko od brehu, Steve ma chytil a strčil mi hlavu pod hladinu. Na sekundu som sa mu vytratila, aby som sa nad hladinou krátko nadýchla, a potom ma opäť celú držal pod vodou, kde som sa zmietala. Niekoľkokrát mi dovolil aspoň raz sa nadýchnuť, kým som sa musela vrátiť do hlbín. Bojovala som zo všetkých síl, udierala som ho a kopala. Nakoniec mi už nezostali žiadne sily a začínal som upadať do bezvedomia. Michalík ma vytiahol z vody a hodil ma na pláž. Keď som vypľul a vyvrhol vodu, začal kričať ako šialený: "Povedz mi, ako veľmi si chcel ten jeden malý nádych? Ako veľmi si ho chcel? Keď budeš chcieť vyhrať tak veľmi, ako si chcel ten malý nádych vzduchu, tak príď za mnou! To je to, čo potrebuješ, aby si bol najlepší!!!"

V ten deň sa začal kolotoč, ktorý sa nezastavil tri roky. Michalík bol učiteľ so stále vyššími nárokmi a ja som bol boxovacie vrece. Deň za dňom, týždeň za týždňom som začal byť väčší a lepší. Tréningy boli neopísateľné. Michalik ma však naučil viac než len trénovať. Zakorenil vo mne vôľu po víťazstve, ktorá bola nadľudská.

Žil som pre tréning, jedlo a spánok. Pracoval som len toľko, aby som si mohol dovoliť radosti života - ako napríklad automobil Chevy Vega z roku 1972 s otlčeným predkom, nekonečné zásoby kurčiat, pivničný byt s matracom na podlahe a hromadu vitamínov. Spätne si uvedomujem význam frázy: Šťastnejší ako prasa v žite. Môj životný štýl bol pre väčšinu utrpením, ale ja som bol na vrchole blaha. Robil som to, čo som chcel, a približoval som sa k svojmu cieľu.

Nevadilo mi, že som každý deň vstával o piatej ráno, aby som mohol zjesť vaječné bielky a o pol siedmej byť v posilňovni. Nevadilo mi, že druhú polovicu tréningu ma v podstate ťahali ako niekoho, kto sa zachytil o nárazník auta. Najdôležitejší bol fakt, že som trénoval s Majstrom Ameriky, a hoci ma psychicky a fyzicky mučil na smrť, výrazne som sa zlepšoval.

Moje bicepsy - kedysi 45 cm - mali teraz výrazne cez 50 cm a vrcholky sa z hodiny na hodinu ešte viac zvyšovali. Z jednoručných činiek, ktoré som kedysi používal na ťažké tlaky na hrudník, sa stali zahrievacie závažia na bicepsové zdvihy a príťahy. "Intenzívne alebo bláznivé?" Tréning bol to, čo sme jedli tak pravidelne, ako iní ľudia jedia raňajky. Vždy, keď nám niekto povedal, že niečo nedokážeme, inšpirovalo nás to k tomu, aby sme to urobili. 50 sérií na bicepsový zdvih s ťažkou váhou? Hotovo. 30 sérií na drepy... 220 libier na šikmý bench press, 50-kilové zdvihy bicepsu s jednoručkami, 40 sérií na mŕtvy ťah, 60 sérií na zdvihy chrbta. Náš život by mohol charakterizovať citát slávneho Waltera Gagehota: "Veľkým potešením v živote je robiť to, o čom ľudia hovoria, že to nedokážete."

Približne v tomto čase si rodičia uvedomili, že začínam byť posadnutý Michalikom. Nenávideli ho za to, že zo mňa urobil živý, jediaci, dýchajúci, trénujúci stroj. Snažili sa ma od neho odstrihnúť, ale bolo už neskoro. Keď som zistil, že tieto dlhé tréningové jednotky sú kľúčom k môjmu zlepšeniu, neexistovalo nič na svete, čo by ma mohlo oddeliť od posilňovne.

Áno - posilňovňa. Michalikova posilňovňa. Žiadne hodiny aerobiku, žiadna kardio zóna, sauna, para ani bazén. Žiadny squash. Len veľké čierne stroje s červenými sedadlami a červenými lavicami, aby to vyzeralo ako stredoveká mučiareň. Keď ste si prišli do posilňovne pána Ameriku zacvičiť, existoval len jeden spôsob.... jedna rýchlosť: veľmi tvrdo a veľmi rýchlo.

Fasádu a vonkajší chodník okolo hlavného vchodu bolo treba niekoľkokrát denne umývať hadicou, aby sa zmyli všetky tie vrátené raňajky a obedy. Toto bola skutočná hardcore Mekka kulturistiky. Chrám šialených tréningov. Žiadni wanna-be-tréneri, ktorí si odskočia na pár sérií bicepsov a potom sa bavia a pozerajú do zrkadla. Ak ste netrénovali tvrdo, ukázali vám dvere - ibaže ste nimi prešli priamo. Medaily sa získavali na základe toho, koľko brutálnych tréningov bol človek schopný vydržať. Rešpekt nebol založený na tom, ako človek vyzerá, ale na tom, ako tvrdo dokáže trénovať.

Steve s nikým nebojoval. Raz prišiel na tréning chlapík s roztiahnutými rukami bez zjavného rozvoja chrbtových svalov. Steve ho zastavil a povedal mu, že mu dlhuje tri mesiace za sezónny lístok. Chlapec nahnevaný povedal: "No, jasné, to je jedno. Pozri, nabudúce ti zaplatím." A pokračoval v tréningu. Steve siahol do zásuvky svojho stola a vytiahol kladivo. Vstal a prešiel k dverám.

"Do prdele - musím to vidieť. To bude dobré." Pomyslel som si. Keď som vychádzal z dverí telocvične, videl som, ako Steve prechádza k chlapcovej Corvette a potom rozbíja svetlá. Chlapec vyletel z telocvične práve vo chvíli, keď Steve rozbíjal okno na strane spolujazdca. Chlapec vykríkol: "Prestaň! Zavolajte niekto políciu! Čo to, do pekla, robíte s mojím autom?" Steve sa nonšalantne pozrel na chlapca a povedal: "To je v poriadku. Teraz sme si vyrovnaní. Môžeš ísť trénovať."

Pri spätnom pohľade som žil vo veľmi zvrátenej realite. Moja morálka a názory boli Stevovou filozofiou pretvorené a narušené. Kúpiť pätnásť kíl kuracích pŕs, aby som mal dostatok bielkovín, bolo dôležitejšie ako platiť nájom za byt. Byť načas na tréningu bolo dôležitejšie ako byť načas v práci. Ak s nami niekto trénoval a skončil v nemocnici (čo sa párkrát stalo), ani sme ho nenavštívili a odpísali sme ho ako psychicky a fyzicky slabého.

Keď premýšľam o minulosti, musím k citátu Friedricha Nietzscheho dodať jednu vec, a to: "Ak ťa to nezabije, tak ťa to posilní, a ak ťa to zabije, tak si s nami nemal trénovať!"

Bolesť! Bolesť! BOLESŤ!!!

Čím to je, že v živote plnom utrpenia a bolesti sa niektorí z nás oslobodzujú a dobrovoľne znášajú ešte väčšiu bolesť? Keď tu sedím a pozerám sa späť na éru Michalika, nie je ťažké pochopiť, prečo som sa podrobil takému mučeniu. Moje odhodlanie pramenilo z toho, že som chcel vyhrať, byť šampiónom. To máme všetci hlboko v sebe. Všetci chceme dosiahnuť svoje ciele. Niektorí ľudia sa za svoje neúspechy ospravedlňujú, ale žiadne výhovorky neexistujú. Šampión je šampión a šampión nikdy neustúpi kvôli prekážkam, ktoré mu stoja v ceste.

Pán America Gym. Michalik si razí cestu posilňovňou s 30-kilovými činkami na pretiahnutie na šikmej lavičke. Ten tréning poznám. Tri lavičky, tri cviky, všetky série do vyčerpania. Nonstop vražedné supersety. Steve začína s takmer 150 kilogramami na Smithovom stroji na šikmej lavičke. Hneď po sérii preskočí na druhú lavičku na sériu výpadov a nakoniec na pullovery nad poslednou lavičkou so 45-kilovým jednoručkou.

Pohybuje sa metodicky ako naprogramovaný robot. Kútikom oka ho vidím, keď skĺznem na lavičku na mŕtvy ťah. Je nezničiteľný a ja viem, že nemôžem spomaliť, lebo o pár minút sa dostane za mňa v rotácii a znemožní mi to. Teraz si uvedomím, že takto som netrénoval, odkedy som pred niekoľkými rokmi opustil Steva. Pri treťom kole týchto cvičení sa cítim úplne vyčerpaná a začínam panikáriť. Keď ma prepadne strach, Michalik na mňa zakričí: "No tak!!!! Pozri sa na seba!!! Si kus hovna! Čo si, do čerta, robil posledných pár rokov? Sedíš na zadku a žerieš čipsy?!?!?"

To ma naozaj naštartovalo a nejako som našiel energiu na to, aby som prepol na inú rýchlosť. V tej chvíli som sa musel zblázniť, pretože som počul, ako kričím na Michaela:"No tak! Pochovaj ma, ak si myslíš, že môžeš.... Len ma skús dostať späť do nemocnice! To vy privoláte sanitku, pán hríb!!!" A sakra - nemohla som tomu uveriť. To vyšlo z mojich úst? Začínal som znieť ako klon Michalíka.

Keď si teraz spomínam na tú chvíľu, rozmýšľam, koľko mozgových buniek mi chýbalo, keď som sa narodil. Asi príliš veľa.

Masochizmus: Stav, keď sa človek rád nechá ponižovať a ubližovať.

Masochista = John DeFendis.

Michalik mal pravdu. Bol som nafúkaný fagan, ale tentoraz som bol nafúkaný fagan, ktorý mal dostať najväčší výprask v živote.

Moje patetické poznámky toho šialenca len povzbudili. Tvár sa mu stiahla zúrivosťou a šialenstvom, ktoré by vystrašili aj Freddyho Kruegera. Chytil ma a hodil na poďobanú palubu. Potom začal pobehovať ako šialenec a všade v telocvični zbieral tehlové zarážky. Netrvalo dlho, kým mi došlo, čo bude nasledovať. Bolesť a utrpenie.

Strategicky umiestnil všetky zarážky medzi tehly. Všetkých 5. Prvá séria bola s plnou váhou, a keď som sa dostal do vyčerpania, Steve ma prinútil vytlačiť pár opakovaní navyše, než vytiahol prvú zarážku. Bolesť bola neskutočná. Po tretej zarážke som chcel skončiť, ale vedel som, že to neprichádza do úvahy. Skončiť znamenalo zomrieť. Zdalo sa, že dokončenie sady trvá hodiny, ale bolo to len pár minút. Teraz bol na rade majster. Tak veľmi som si chcel vychutnať chvíľu, ktorá sa mala stať. Jeho bolesť bola mojím potešením a mne spôsobovala rozkoš.

Sadizmus: potešenie zo spôsobovania bolesti iným.

Sadista = John DeFendis a Steve Michalik.

Michalik prechádzal opakovaním za opakovaním. Spočiatku to vyzeralo ľahko, ale po druhom zastavení sa mu začala krútiť aj tvár. Po posledných opakovaniach s každou váhou som hodil ďalšiu zastávku tak rýchlo, ako som len mohol, aby nemal ani sekundu na oddych. Chcel som, aby zomrel, aby som mohol ísť domov ako víťaz. Alebo inak povedané, bol by som rád, keby som domov odišiel živý a celý.

Netrvalo dlho a ocitol som sa späť pri stroji. "Druhé kolo!" Zakričal Michalík. Vedel som, že ich bude päť. Toto bolo Stevovo obľúbené. Nevzdával to, kým sa ešte mohol hýbať. Chcel mi dať lekciu z totálnej deštrukcie. Konečne som dokončil poslednú sériu a pamätám si, ako som si šepkal: "Dostaňte ma od toho stroja preč..."

Ako vždy, okolo stálo veľa rádoby-Michalovcov, ktorí sledovali, či sa vzdám, alebo nie. Za všetky tie roky, čo Michalik trénoval s vychádzajúcimi šampiónmi, vydržali jeho tréningy len niektorí. Väčšina z nich je teraz v izolácii v psychiatrických liečebniach. A ak sa priblížite dostatočne blízko, môžete ich počuť kričať: "Už nie, už nemôžem urobiť ani jedno opakovanie! Nechajte ma ísť domov!"

Tréning štýlom "Intenzita alebo šialenstvo " bol nielen metódou, ktorá mi umožnila stať sa šampiónom, ale bol to čas, ktorý sa už nezopakuje. Bola to éra, keď sa väčšina kulturistov spoliehala na zvierací tréning, aby boli veľkí a silní. Kulturisti v tom čase zapájali výživu a vitamíny, aby sa zlepšili, a dopĺňali minimum steroidov, aby vôbec prežili tieto tréningy.

Dnes s liekmi ako rastový hormón, IGF-1 atď. kulturisti stále kričia "pretrénovanie!". Myslím si, že je to blbosť, keď toho majú v sebe oveľa viac ako my. Ale to je len môj názor. A to je právo každého, nie?

To je pre túto chvíľu všetko. Pokračovanie na budúci týždeň.

Napísal: John Defendis, Mr. USA, IFBB Professional